Ak čítate tieto riadky, znamená to teda, že ste klikli. Výborne, ďakujem. Nebudem napínať, bol to - stolný futbal. Samozrejme, zistili sme to až pri bližšom preskúmaní (najprv sme si mysleli, že sú to dosky a chceli sme to poslať naspäť). Aby bol funkčný, musel sa, logicky, najprv poskladať. A oco s bratom sa zavreli do izby.
Spolu s kladivom, kliešťami, šrobovákom skrutkovačom a (podľa nich) pevnými nervami. S mamou sme sa len pozreli na seba, pokrútili hlavou na znak rezignácie a sadli sme si do kresla tak, aby sme počuli, čo sa v izbe deje. Skoro sme však prišli na to, že naša prítomnosť nie je vítaná. Dvere sa totiž zavreli po prvom „Auuu!!" Tak sme sa zase opatrne stiahli a dobre sme urobili.
Citoslovce „auuu!!" sa za nasledujúcich pár hodín stalo najpoužívanejším slovom v našej domácnosti vôbec. Napriek tomu, že ten stôl skladali dvaja „chlapi", tuším, že ja by som to mala rýchlejšie ako oni. Ak sa navyše otcova neschopnosť robiť veci s citom (pokazený vysávač) skombinuje s bratovou neschopnosťou (brat má 12), je jasné, že to nedopadne dobre. No, napočudovanie, po štyroch hodinách aukania, ochkania a tichých nadávok a nezmyselných hádok začínajúcich takmer vždy z otcovej strany, s úsmevom na tvári a hrdosťou na dobre vykonanú prácu, prišli do obývačky prezentovať svoje veľdielo. Najprv som si pomyslela: „Omfg..," no keď som sa lepšie pozrela, uvedomila som si, že som ich spoluprácu podcenila. Stôl bol postavený, pozície „hráčov" na prvý pohľad v poriadku. Potom však otec podotkol: „No tak, toto nám síce nevyšlo podľa našich predstáv, toto sme krivo nalepili a toto sa nám zdalo zbytočné, tak sme to tam nedali (alebo niečo v tom zmysle)." Prevrátila som oči a vrátila sa k telke.
No to som ešte nevedela, že už o pol hodinu si budem s úsmevom na tvári užívať sladký pocit výhry nad bratom v stolnom futbale.
